Pocítila ostrú bolesť, ako jej jasné slnečné lúče dopadali do očí. Zakrylasi ich rukou a uvedomila si, že je to prvýkrát vo svojom živote, čo vidí pravéslnečné svetlo a vonkajší svet vôbec. Zhlboka sa nadýchla a v pľúcach pocítilateplý a suchý vzduch púšte. Prišlo jej to tak neuveriteľné. Aká neskutočnázmena to bola oproti tomu tak čistému a tak obyčajnému vzduchu Vaultu. Každáčastica v ňom bola kontrolovaná, každé percento vlhkosti regulované. Vlastne siuž ani nevedela vybaviť, ako ten vzduch jej domova označiť. Nemal nič, čím bysa dal opísať. A odrazu toto. Toľko nových pachov a pocitov. Nikdy bynepovedala, že ju dokáže čosi také zaujať. Obzrela sa do jaskyne za sebou achvíľu sledovala, či z tej nekonečnej tmy nevyjde niekto a neoznámi jej, že nemusínikam chodiť, že problémy sú vyriešené. Ale nikto neprišiel, ani len hlások saneozval. Poslednýkrát sa teda zhlboka nadýchla a vykročila smerom von zjaskyne.
Zem pod jej nohami bola suchá a popraskaná, sem tam z niektorejpukliny trčalo suché steblo trávy a iných neidentifikovateľných rastlín, ktoréuž dávno stratili svoju farbu a život. To, čo videla jej ani zďalekanepripomínalo svet, ktorý videla v knihách a o ktorom ju toľko učili. Vravelijej síce, že sa zmenil, ale určite nikto z obyvateľov Vaultu ani len netušil,ako veľmi. Dala si dúšok vody z jednej z fliaš, ktorou ju vybavili. Spomenulasi ako jej nakazovali:,, Nepi vodu, ktorá v noci žiari.". Toho sa určitebáť nemusela, ako sama videla, žiadna voda sa v okruhu 100 míľ určitenenachádzala. Skontrolovala si Pip-Boy, svoj malý počítač pripevnený na ruke,alebo budík ako ho zvykli vo Vaulte volať a na mape si ešte raz pozrela presnúpolohu Vaultu 15, miesta, kde mala začať svoje pátranie a kde dúfala, že sa jejpátranie aj skončí. Vraj tam jej pomôžu. Vydala sa teda smerom na juh, kde malVault 15 údajne ležať. Netušila, čo ju na tejto ceste čaká a ani aký bude jejvýsledok, ale vedela, že ľudia z jej vaultu do nej vložili všetky svoje nádejea preto musí prežiť. Vybavená jednou 10mm pištoľou, mačetou, pár Stimpakmi asvetlicami sa vydala naprieč zdanlivo nekonečnou pustinou niekam cestami osudu.
Slnko pálilo, ako keby to boli jeho posledné hodiny života, alebo aspoň jejto tak pripadalo. Nikdy predtým mu tak dlho nebola vystavená, vlastne nebolaslnku vystavená vôbec. Svetlá, ktoré mali vo Vaulte neboli ani lenmikroskopickou náhražkou toho, čo teraz predstavovala tá veľká žiarivá guľa.Cítila ako jej modrá vaultová súprava začala vstrebávať pot a na povrchu sa objavovali tmavé škvrny. Znova si dala dúšok vody z fľaše, tentokrát jej na jazyk padlo už iba pár kvapiek. Fľaša bola prázdna. Povzdychla si aodložila ju späť do puzdra na opasku. Obzrela sa a za sebou uvidela vysokúčiernu skalu, ako sa týčila k modrej oblohe bez jediného oblaku. Hora sa zdalabyť ďaleko, ale vedela, že to stále nie je nič oproti tomu, čo má ešte len predsebou. Ak to takto pôjde ďalej, čoskoro zomriem od smädu, pomyslela si apokračovala v ceste. V duchu ďakovala strážnikovi vodárne, že jej daltoľko fliaš naviac. Pravidelnými krokmi sa blížila svojmu cieľu, ktorý bolstále v nedohľadne. Naokolo vládlo ticho, sem tam narušené jemným vánkomrozfukujúcim drobný štrk a piesok. Nedokázala si na to zvyknúť. Vo Vaultenebolo ticho nikdy, vždy hučali ventilátory, ktoré privádzali čistý filtrovanývzduch, alebo potrubia, ktoré boli pre Vault to, čo sú pre ľudí cievy. Robilisa jej z toho zimomriavky na celom tele. Kráčal ďalších pár hodín, keď tuodrazu začula nejaký podozrivý šuchot. Zem pod jej nohami sa chvíľami zo suchejpustiny menila na sýpke pieskové duny. Nohy sa jej doň borili po členky achôdza jej prišla v týchto miestach náročná. Keď sa jej noha prvýkrát zaborilado piesku, dosť ju to vystrašilo. Veď prvýkrát v živote po ňom kráčala. Najednej dune si z neho trošku nabrala do dlane a len ho nechávala sypať sapomedzi prsty. Sledovala ako ho vietor rozfukuje. Takmer ju to rozplakalo, keďsi uvedomila, koľko rokov žila bez takého čosi. Bola to úplná banalita, ale jejto prišlo ako zázrak. Nikdy necítila dotyk piesku ani toho vánku, ktorý horozfukoval. Bola von z Vaultu len pár hodín a už mala pocit, žeby sa doňnedokázala vrátiť bez toho, aby jej ten svet vonku nechýbal. Jej tok myšlienokvšak znova prerušil hlasný šuchot niekde v jej blízkosti. Začala sa zmäteneobzerať, ale nikde nevidela zdroj. V momente pocítila okolo ľavej nohy pevnézovretie. Držalo ju veľké tmavé klepeto, ktoré jej bránilo v úteku. Z piesku saodrazu vynoril nadrozmerný čierny škorpión s dlhými nohami a ešte dlhšímchvostom, ktorý bol zakončený mohutným a ostrým bodcom. I keď bola chvíľu všoku, vedela, že sa ním nechce nechať bodnúť. Nemala ani zďaleka chuť pocítiť,aké to je dosať zásah akoby mäsiarskym hákom a navyše okúsiť veľkú dávkunebezpečného jedu. Pohotovo vytiahla svoju pištoľ a odistila ju. Vo výstrelejej však zabránil prudký pohyb jeho chvostu, ktorým sa ju pokúšal opakovanezasiahnuť. A i keď jej pevne zvieral nohu, dokázala sa stále dostatočnepohybovať na to, aby sa jeho útokom úspešne vyhla bez zranení. Po sérii úhybov dopadlana piesok a pohotovo darovala škorpiónovi pár výstrelov. Jedna z guliek saodrazila od jeho pevného chitínového panciera, ale dve prenikli zjavne hlbokodo jeho vnútra. Škorpión zo seba vydal silné zachrčanie, ale jeho stisk savôbec neoslabil a dokonca sa ani nezdalo aby to na neho malo nejaké vážneúčinky, keďže ju znova napadol chvostom. Ako sa mu snažila vyhnúť, uchopil juaj druhým klepetom a zabránil jej tak v ďalšom uhýbaní. Vyzeralo to, že je tojej koniec ako sa chystal škorpión spraviť posledný a fatálny útok. Prisahalaby, že pri pohľade na ten mohutný bodec, ktorý sa nad ňou týčil a zakryldokonca i slnko, videla ako sa jej pred očami premieta celý jej život a vrýchlosti skonštatovala, že bol príliš úbohý na to, aby sa takto skončil...
